Neobyčajné pre obyčajné :)

21. března 2010 v 14:53 | Diane Chocola
No, tu je taký jeden príbeh, ktorý som vymyslela asi o druhej ráno a je to vlastne sloh do školy na tému: Keby som bola neživým predmetom. Nuž, kamoška ktorej som to čítala cez môj milovaný mobilný telefón sa vyjadrila, že je to celkom dobré a mám to tu zverejniť. Takže zverejňujem.. Dúfam, že si to niekto aj prečíta... tak tu to je (celý článok):

Neobyčajné pre obyčajné

(Keby som bola neživým predmetom...)



Ticho. Všade samé ticho. Keď celý svoj život prežijete v tichu ako ja, nepríde vám už len monotónne, ale aj desivé. A napokon aj priveľmi hlasné - hoci to znie čudne, je tomu tak. Ale ako inak by to aj v knižnici mohlo byť?

Niekedy aj uvažujem, kto vymyslel ticho v knižnici. Keď sa nad tým zamyslíte, pre taký dobrodružný román to musí byť ako pochovaný zaživa. A tu je ticho už tak hlasné a nemenné, že to vadí dokonca už aj niekomu ako mne - Teórii filozofie 19.-20. storočia - a musíte uznať, že to už je, čo povedať.
knihy

Nuž, tak som tu a sedím na najvyššej poličke v kúte jednej z mnohých miestností spravidla od podlahy až po moje miesto zaprataných najrôznejšími knihami - vrátane mňa - stredne veľkej, ale zato poriadne hrubej "bychli" so strarým, šedivým a miestami myšami obžratým obalom. Možno sa pýtate, čo robí taká kniha v knižnici. Na odpoveď nepotrebujete niekoho z "Najväčších géniov storočia" (trošku pyšnej knihy dva poličky podo mnou). Kniha nerobí nič. Len sedí a striehne. Pravda len dovtedy, kým sa na ňu neuprie nejaké ľudské oko, nechytia ju jemné prsty a na určitý čas si ju niekto jednoducho nevypožičia. Vtedy sa pre knihu začína dobrozdružstvo. Ak má šťastie, nedajú ju do tašky, ale nesú ju v rukách. Vtedy môže vidieť kúsok sveta - ľudí, domy, stromy... Dokonca sa ma raz jedna encyklopédia snažila presvedčiť, že existuje niečo, čo sa volá "automobil", ale taká dôverčivá ja zasa nie som. A príležitosť na overenie zrejme ani nedostanem.

Ak totiž tá staručká, večne kyslo sa tváriaca knihovníčka otáča stránky a mení kalendáre tak ako má, tak aj podľa našich "knižných" meradiel je to už večnosť, čo som naposledy počula niečo iné okrem toho strašného ticha a jemných hláskov šepotajúcich kníh. Vlastne si už ani presne nepamätám na ten pocit, keď si ma naposledy vypožičali. Viem len, že to bol nejaký starší pán, ktorý si ma sotva prelistoval, opísal zo mňa nejaké údaje a o necelé dva dni som bola opäť na svojej polici.

Nuž a tak keď sa opýtate knihy, čo robí, tak vám povie, že sedí a striehne. Striehne na každý ľudský pohľad. V mojom prípade to už nie je tak celkom pravda. Presne ako teraz, keď do miestnosti vkročí mladá žena, odvšadiaľ sa ozve vzrušený šum. Niektoré knihy len hrdo sedia a snažia sa tak návštevníka zhypnotizovať, aby siahol práve po nich. Iné zasa šuchocú stránkami a dúfajú, že zvukom k sebe prilákajú záchranu z tohoto hnusného ticha.

Mladá žena práve prechádza okolo môjho regála a keď zastane, knihy čo ma obklopujú chytá eufória. Každá si myslí, že to bude práve ona. Aké hlúpe! Za ten čas som sa už naučila, že keď niečo očakávame a potom sa to nestane, sklamanie je dvojnásobné. A tak teraz pozorujem návštevníčku s chladnou ľahostajnosťou.

Na môj nekonečný údiv sa zrazu tie modré oči prudko stočia ku mne. Žena nakloní hlavu nabok ako zvedavé dieťa a dlhými prstami ma opatrne vytiahne z police. Zdvihne ma k očiam, opráši zo mňa toľko prachu až sa mierne zahambím a potom to čierne obočie šokovane vyletí o pár centimetrov mahor.
"Deje sa niečo slečna?" ozve sa nemastný-neslaný krákoravý hlas.
"Nie, len som práve náhodou našla knihu, ku ktorej sa už roky neviem dostať - väčšinou už boli vyradené..." odvetí žena a s láskou si ma pritisne k hrudi.
"Táto? Ani som nevedela, že tu niečo také ešte máme. Chcete ju? Ak nie, dáme ju recyklovať."
Ak by ma v tej chvíli tie prsty nedzali tak pevne, asi by som sa od hrôzy rozpadla.
"A nemohla by som ju od vás odkúpiť?" spýta sa moja jediná nádej.
"Oh, ale iste - taká niečo nebude drahé, verte mi."

Asi o desať minút spolu vychádzame von. Vidím ľudí, domy, stromy... A už žiadne ticho. Sotva vnímam, že ma otvárajú na poslednej strane a ukazovákom prechádzajú po vyblednutých čiernych literách: "1926, 1. vydanie".
A potom akoby mohla vedieť, na čo myslím, šepne: "Už sa nebudeš skrývať na polici, máme veľa práce..." usmeje sa a rozopne si kabát, pod ktorým má na blúzke vysačku:
"Aukčný dom - Oddelenie vzácnych starožitností".

Aj keď presne neviem, čo to znamená, mám dobrý pocit. Veď nikde nemôže byť horšie než v tom hroznom hlasnom tichu. Nuž, aj na niečo také obyčajné ako je kniha, sa môže usmiať neobyčajné šťastie.


THE END
old boook



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | E-mail | Web | 7. dubna 2010 v 18:16 | Reagovat

Tak toto ma dostalo a normálne, že aj dojalo :) Nikdy som sa nad tým takto nezamýšľala. Veľmi pekne si to vystihla. Dúfam, že si za to v škole dostala jednotku s hviezdičkou :) Ja by som ti dala tých hviezdičiek aj za celý riadok :)

2 Diane Chocola Diane Chocola | Web | 7. dubna 2010 v 20:46 | Reagovat

:-D  :-D  :-D .. vdaka.. niekedy je fajn pozriet sa na zivot aj z uplne inej perspektivy.. napriklad si predstavit ze sme niekym alebo niecim inym.. bola to skratka dobra tema, myslim na zamyslenie.. a kniha mi prisla ako prva - co to len o mne vypoveda?? :-D  :-D  :-D ... ale aj mna to zaujalo a myslim ze to dopadlo fajn.. a ano bolo to za 1 - to sa ale chvalim co?? :-D  :-D  :-D .. no ok uz koncim.. nejak som sa dnes rozpisala, tak to aby som sa vrhla na una nima... :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama