Agon - 1.kapitola

8. dubna 2010 v 0:33 | Diane Chocola |  Una nima, una poena, un spes.
Tak som  sa pohrala a vyšlo z toho toto. Ten boj je dosť hnusný, musím uznať, ale vojna je vojna. Nemá zmysel sa na ňu pozerať cez ružové okuliare. Makala som na tom celý deň a zanedbala školu tak dúfam, že to aspoň niekto ocení. Za obrážteky a beta-reading ďakujem Nikushy.. si poklad, len kopať a kopať.. :D:D:D.. Máte to v celom článku (poprosím komentáááre):

VAROVANIE: 14 plus. Fyzické násilie. Je to dosť krvavé, tak pre tých s dobrou predstavivosťou a slabým žalúdkom sem dávam toto varovanie... nebojte sa, nebude to také stále....

Boj


Slnko bolo už vysoko, no na púšti Nagra sa ešte stále ozývalo rinčanie zbraní. Bola to jedna veľká masa tiel, krvi a potu. Výkriky bolesti sa niesli povetrím, ale akoby im nebola venovaná pozornosť. Po zemi sa váľali rozrezané končatiny a sfarbovali piesok naokolo do jasnej rubínovej farby. Smrť bola prítomná všade, načahovala svoje dlhé, kostnaté prsty a brala si úbohé duše plným priehrštím. Jej bolo jedno, čí život si pre seba uchmatne.

V sekunde padla do piesku ďalšia hlava, vzduch opustil pľúca, srdce zastalo. Spôsobila to žena - jediná žena na bojisku odetá v červenom brnení. Na jej meči sa ešte ligotali fľaky rovnakej farby. Otočila sa a pri tom prudkom pohybe sa jej podarilo najbližšieho protivníka preťať v páse. Muž sa vpil pohľadom do jej neúprosných temných očí a potom padol, nohy zanechávajúc asi pätnásť centimetrov od vrchnej časti. Prekročila zohavené telo a vrhla sa na ďalšieho nepriateľa.

Videla okolo seba pobehovať aj vlastných a snažila sa im pomáhať, najmä tým deťom, mladým chlapcom, čo v živote nevideli viac krvi, než stečie z porezaného prsta a teraz stáli uprostred týchto jatok, no nie vždy to šlo. Práve pri nej prešiel jeden mladík so zdeseným výrazom na tvári, oči mal vytreštené strachom. Zúfalo sa usiloval zachrániť si holý život. Natiahla sa za jeho rukou, už len kúsok a schovala by ho pod ochranné krídla. Nevyšlo to. Odkiaľsi priletel horiaci šíp a prešiel chlapcovou hlavou ako maslom. Ešte počula ako mu praskla lebka v mieste, kde kov prenikol zadnou stranou. Perová časť trčala priamo z ľavého oka. 

Zdvihla pohľad a zbadala vojaka, od ktorého prišiel šíp. Mal v ruke napnutý luk s ďalším a mieril rovno do stredu jej čela. Tvár mu znetvoril odporný úškľabok a pustil tetivu. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že nepredpokladal nejakú reakciu. Vždy ju podceňovali. A ona to zakaždým vedela obrátiť na svoju výhodu. Takmer lenivým pohybom pravej ruky rozťala šíp vo vzduchu a ľavačkou vrhla po mužovi malú dýku. To teda nečakal. Ani sa nad tým však nestihol začudovať, už mal nepríjemnú čepeľ zapichnutú v hrtane. Ostrie dýky preťalo krčnú tepnu a do vzduchu vytryskla krv. Karmínové kvapky lietali povetrím a potom ostriekali zem, ktorá ich krvilačne nasala do seba.

Vojak ležal ešte pár chvíľ na zemi a topil sa vlastnou životodárnou tekutinou, kým neprehral ten boj, no ona to už nevidela. Periférnym zrakom totiž zbadala čosi, z čoho úplne zmeravela. Automaticky sa pohla nepremýšľajúc nad tým, či prežije to, čo sa chystala urobiť. Rozbehla sa, meč zdvihla nad hlavu a zabodla ho až po rukoväť do chrbtice jedného z piatich Helldenov, čo obkľúčili jej kapitána. Využila gravitáciu a keď ťažké telo mŕtveho klesalo tvárou dolu, vyšvihla sa nohami na jeho chrbát, vytiahla meč z prerušenej miechy a jedným krokom sa dostala k svojmu nadriadenému. Obdaril ju šokovaným a vďačným pohľadom zároveň. Bol to len moment predtým ako sa natisli chrbtami k sebe, aby sa vzájomne chránili.

Na každého ostali dvaja protívníci. Dívala sa na mužov s rubínovo sfarbenou pokožkou, asi dva metre vysokých. Na hlave sa im týčili dlhé rohy. Už stáročia ich nevyužívali v boji, ale dodávali im strašidelný vzhľad a to tu bolo plusom. Lenže ona nebola len tak hocikto. Už dávno z nich nemala strach. Alebo si ho aspoň nepripúšťala.

Z opasku si ľavou rukou vytiahla ďalší, ale zato oveľa kratší meč, aby sa mohla ubrániť obom a potom už len lietali iskry, keď sa oceľ stretávala v nárazoch. Bolo pre ňu vyčerpávajúce bojovať proti dvom nepriateľom, navyše ak tí nepriatelia boli niekoľkokrát silnejší než ona sama. Nehovoria o tom, že bola zozadu ešte stále nalepená na kapitána Rellesa. Síce si tak vzájomne kryli chrbát, ale prinášalo to isté pohybové obmedzenia.

Zrazu sa jej spoza chrbta ticho ozvalo:
"Na tri otočka. Jeden... dva... tri!", posledné slovo bolo vyslovené nahlas a keď zaznelo, obrátila sa o stoosemdesiat stupňov a zaujala miesto kapitána. V okamihu vrazila jednému z mužov dýku priamo do srdca, lebo vyššie nedočiahla a skôr než sa stačil druhý spamätať, skočila na neho.

Sťala mu ruku, v ktorej držal zbraň a len tak tak sa vyhla prúdu krvi, čo sa jej chystal vytrysknúť piamo do tváre.  Počula šialený bolestný rev, z ktorého jej išli prasknút bubienky. Hellden sa zahnal zvyšnou končatinou a tvrdo ju zasiahol do hlavy. Svet sa roztočil a ona klesla na zem. Cítila ako jej do očí steká čosi horúce a pohyb nad sebou si uvedomovala len veľmi hmlisto.

Reflexívne sa však otočila na chrbát a keď nad sebou zbadala tú rubínovú horu svalov, ako sa na ňu jednou rukou zaháňa bojovou sekerou, nedokázala myslieť. Mohla len konať. Z posledných síl sa predklonila, jeho zbraň ju o chpl minula a skončila zaseknutá v zemi. To sa nedalo povedať o jej meči. Ten sa totiž neomylne zabodol do mužovho brucha. Potiahla a tým rozpárala telo pred sebou po celej dĺžke.

Vytiahla čepeľ a opäť sa zviezla dolu, sekera len pár milimetrov od jej hlavy.  Nemohla to vidieť, ale počula ako mu črevá vyliezli z rany a dopadli s nechutným mľaskavým zvukom do piesku. Zdvihol sa jej žalúdok. Teraz to však bolo jedno. Čakala kým niekto príde a zabodne do jej vysileného tela nejakú tú oceľ. Unavene privrela oči a všetko pohltila temnota. 

.....................................................................................................................................


"Evellin! No tak Evellin, preber sa!!!"

Niekto na ňu čosi kričal. Ten hlas sa jej zdal povedomí, ale nevedela ho zaradiť. Bolela ju hlava a viečka mala neuveriteľne ťažké. Vzduch čo s námahou dýchala, mal zvláštny pach. Pach krvi.

Otvorila oči. Nad ňou sa skláňal kapitán šiestej divízie s ustarosteným pohľadom.

"Evellin, si späť. Už som si začínal myslieť, že sa viac nezobudíš.", povedal a bolo mu na tvári vidieť úľavu. Pomaly sa posadila. V hlave jej ešte stále trešťalo.

"Ako dlho som bola mimo?" šepla, obzerajúc sa po bojisku. Všetko bolo buď čierne alebo červené, medzi tými dvomi farbami sa povaľovali len kusy tiel.
"Len pár minút. Boli sme medzi poslednými, čo ešte bojovali." vysvetlil, keď si všimol jej výraz.
"Môžeš vstať? Nie si zranená? Potrebuješ pomôcť?" vypálil na ňu hneď niekoľko otázok.

Len pokrútila hlavou a zdvihla sa z červenej zeme. Zbadala mŕtve telo Helldena, ktorého pred chvíľou zaživa vypitvala a pocítila odpor. Z časti z toho, čo urobila, ale aj z toho, čo sa chystal spraviť on jej. Obrátila sa a nasledovala elfského kapitána. Vedela, že ešte budú potrební. Prinajmenšom pri pomáhaní zraneným a pri pochovávaní mŕtvych.

Napadlo jej, že kopať jamy do piesku nebude nič platné a zrejme budú musieť padlých len zasypať a modliť sa, aby vietor neodniesol nános piesku a neodkryl tak telá, do ktorých by sa mohli pustiť zvery.

Vzdychla si. Ďalšia ťažká noc. Videla ako slnko pomaly zapadalo za horizont. Pre neho to na dnes končilo. Kiežby mala to šťastie.

Zdvihla hlavu a na skale v diaľke čosi zbadala. Nie čosi, kohosi. Dívala sa na muža v červenom brnení a kapucňou. A on sa na ňu díval tiež - očami farby krvi, ktoré mohla vidieť aj na tú diaľku a ktoré mu ladili s oblečením. Teimar* Drake Altherack. Šli chýry, že pozabíjal viac mužov v tejto vojne než ktokoľvek iný. Neverila tomu. Bol to len človek. Ďalší zabijak. Ďalší nepriateľ.

drake


Uvedomovala si, že nie je nadostrel a tak sa na neho len pohŕdavo pozrela a odvrátila zrak. Nasledovala kapitána a rezignovala k ďalšej noci bez spánku.

.....................................................................................................................................


"Čožeee???" spýtala sa úplne nechápavo, keď jej to oznámili.

"Ako som povedal. Kapitán trinástej divízie zomrel pred pár hodinami na následky zranení. Od vašich nadriadených na vás počúvam len samé chvály od okamihu ako ste prišli. V poslednom boji ste preukázali úctyhodnú odvahu a schopnosti." vyhlásil plukovník, dívajúc sa na ňu spôsobom, ktorý popieral jeho slová. Cítila sa ako ten najúbohejší červ na jeho dokonale vyleštenej topánke.

"Takže hoci mi to nie je po vôli, menujem vás za kapitánku trinástej divízie s okamžitou platnosťou." povedal tónom, ktorý nepripúšťal námietky.
"Nesklamte ma, kapitánka." Zachvela sa, keď ju oslovil jej novonadobudnutou hodnosťou.
Posledný raz na ňu uprel zrak a vyšiel zo stanu.

Šokovane sledovala ako sa látka pri vstupe zavlnila pri tom prudkom odchode. Zrazu sa jej spoza chrbta ozval smiech. Otočila sa a naskytol sa jej pohľad aký ešte nikdy v živote. Jej teraz už bývalý nadriadený, uznávaný kapitán a vždy vážny Elf sa smial na celé kolo, až mu z tyrkysových očí tiekli stužky čírej tekutiny. 

Takmer jej vyskočili oči z jamôk, no tým ešte viac rozosmiala šéfa šiestej divízie. Uvedomila si, že sa smeje na jej grimase a tak sa prestala tváriť, akoby ho videla prvýkrát v živote. Naposledy sa uškrnul a vysvetlil: "Keby si sa videla. Ten výraz si musím zapamätať, aby mi malo čo zlepšiť náladu, keď nastanú zlé časy."

Opäť sa jej prekvapene zdvihlo obočie: "Ja som si myslela, že už nastali, pane."

Vážne sa na ňu pozrel a pristúpil bližšie. "Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. To si zapamätaj, Evellin. A poprosím ťa, keď už sme kolegovia, prestaň s tým "pane". Volám sa Nathaniel. Už dávno som ťa žiadal, aby si ma v súkromí oslovovala krstným menom." pripomenul jej. Áno, vždy jej to prízvukoval, ale nedokázala mu prestať vykať, keď bol jej nadriadeným. Teraz by to už nemalo byť také ťažké.

"Si protivný, vieš o tom? Už dávno som ti to chcela povedať. Hmm, kto by to len na teba povedal Nathaniel." zasmiala sa, testujúc to meno na vlastných perách.

"Nie, nevedel som to, ale vďaka, že si ma o tom poučila." povedal formálne, no v hlase mu znova zaznel chichot a oči sa šibalsky ligotali.
Pery sa jej roztiahli v úsmeve. Nathaniel bol človek, ktorého ste jednoducho museli mať radi, no zároveň vyžaroval akýsi prirodzený rešpekt. V kombinácii s perfektnými bojovými zručnosťami bol ideálny vodcovský typ. Vždy bol jej priateľom a túto pozíciu zastával v Evellininom svete len on.  Bola to jediná bytosť na ktorej živote záležalo, teda okrem jej vlastného.

"Ja by som sa na tvojom mieste tak nevyškieral." povedal a tým jej dokonale zmazal úsmev z tváre.
"Keby si potrebovala pomoc so svojou novou pozíciou, veľmi rád ti pomôžem."
Škaredo na neho zazrela. Vedela, že len provokuje, no pravdepodobne bude potrebovať pár rád od niekoho skúsenejšieho. V prvom rade ani netušila, ako sa má správať k vlastnej divízii. Ako len donúti asi dvadsať vyšších, starších a oveľa silnejších mužov, aby ju na slovo počúvali? Čosi ťažké sa jej usadilo v žalúdku. To teda nebude vôbec ľahké. Znovu sa zahľadela na kapitána Rellesa - Nathaniela, opravila sa v duchu, schmatla zo stola plášť a hodila mu ho do tváre.

"Tak dobre! Ale nečakaj, že sa ti začnem podlizovať. Nikdy som to nerobila a teraz s tým určite nemienim začínať." vytmavila mu to a bojovne vystrčila bradu.
Znovu sa zachichotal a vyhlásil: "V tvojom prípade by ma to veľmi sklamalo." Žmurkol na ňu jedným okom a vyšiel z miestnosti.


.....................................................................................................................................

Stála vo svojom stane a upravovala si vlastnoručne šitú uniformu kapitánky. Musela si ju urobiť sama, pretože armáda nedisponovala ženskými veľkosťami. Po prvý raz, keď nemala čas vyrobiť si ženský variant, si musela obliecť najmenšie mužské číslo. Bola to úplná katastrofa. Na ramenách na nej všetko viselo, rukávy mala asi na päťkrát ohnuté, o ich zapnutí mohla tak akurát snívať. No čo bolo ešte horšie, boli tie prekliate úzke nohavice, ktoré jej nadoraz obopínali stehná a zadok, čo si okamžite všimli ostatní vojaci.

Ten deň by sa v súťaži Najhorší okamih môjho života umiestnil dosť vysoko, ale na prvé miesto by samozrejme v tej konkurencii nemal. Ale aj tak. To neustále pískanie, slovné narážky ba dokonca aj nejaké to plesknutie boli príliš na jej nervy. Ešte v tú noc si uchmatla látku určenú na uniformy a cez noc si ušila dublet, ktorý však neukončila, ale pripla k nemu sukňu dlhú až po zem. V strede nechala rázporok, ktorý bol viditeľný len pri chôdzi a pod to ešte šli voľné, pohodlné nohavice, aby sa mohla lepšie pohybovať.

Rozdiel medzi jej starou uniformou a touto kapitánskou bol len vo farbe. Predtým mala na sebe hnedé oblečenie a na to tmavočervené brnenie. Teraz to bola karmínová látka a na boj si už dala vyrobiť čierne príslušenstvo. To bolo totižto na mieru. Nevedela si predstaviť, aby si upravovala plechové časti tak, aby jej sedeli.

Práve teraz však bola rada, že sa jej to podarilo dokončiť včas. Jej postaveniu by zrejme neprospelo, keby sa pred vlastnú divíziu postavila ako posledná chudera. Zhlboka sa nadýchla, posledný raz sa na seba pozrela do zrkadla a priala si, aby sa cítila tak pokojne, ako vyzerala byť navonok. 

Ešte raz pomaly nasala ťažký suchý vzduch do pľúc, schytila svoj dlhý meč a vyšla von. Mierila priamo do stredu tábora, aby sa predstavila mužom, ktorí budú odteraz podliehať jej veleniu. Po pár krokoch sa však zastavila a pomaly sa obzrela na skalu, kde videla jedného z tých vrahov.

evellin


Akýmsi čudným spôsobom jej to dodalo odvahu. Hrdo zdvihla hlavu, vystrela chrbát a rýchlym krokom vykročila k svojej budúcnosti. Netušila aká bude, ale ona si s ňou poradí, tak ako vždy. 
Musela sa pousmiať pri pomyslení na výrazy vojakov, keď zistia, že ich kapitánom je jediná žena v tejto časti krajiny.



* titul, porovnateľný s vojvodom
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | E-mail | Web | 8. dubna 2010 v 20:51 | Reagovat

Veľmi pekná kapitola, no predsa som tam našla aj zo pár chýb. Nebolo ich tam veľa, takže si s nimi nelám hlavu :) Inak si veľmi pekne opísala ten boj. Síce to bolo dosť drsné, ale ako si písala na začiatku, na vojnu sa nemožno pozerať cez ružové okuliare. :) Takže len tak ďalej a čo najskôr ďalší diel :)

P.S.: Vďaka za komentár :)

2 Diane Chocola Diane Chocola | 9. dubna 2010 v 7:16 | Reagovat

;-) dakujem.. no s tymi chybami.. moze sa stat aj ked to kontrolujeme dve.. a co tam take bolo? som rada ze sa ti to obsahovo paci.. :-D rada by som vedela nazor na nathaniela.. ;-)

3 Aiko Aiko | 9. dubna 2010 v 16:01 | Reagovat

:D Nathaniel mi príde ako strašný haluzák :) Aspoň v tejto časti. :D

4 Nikusha Nikusha | Web | 9. dubna 2010 v 20:57 | Reagovat

čreváááá:D....hehe:D

5 Diane Chocola Diane Chocola | 10. dubna 2010 v 11:58 | Reagovat

:-D  :-D  :-D všetci ste blazni len ja som lietadlo... :-D  :-D  :-D  :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama