Felicitas - 2.kapitola

22. dubna 2010 v 18:38 | Diane Chocola |  Una nima, una poena, un spes.
No, tak nechápem ako sa mi to podarilo včera dopísať, ale stalo sa.  Nejako ma, ako sa vraví (?) ožiarilo.. :D :D :D Venujem Nikushy ako vďaku za betareading a podporu, keď som vymýšľala nápad na túto poviedku. A hlavne za sexoška, veď ty vieš. Aj toho ti venujem, ale bohužiaľ táto dokonalosť ešte nie je na sklade.. mehehe..  Fajn, teším sa na komenty.... alebo aspoň na hviezdičky od tých, čo nekomentujú...(celý článok):

Poznámka: "Eve" prosím čítajte ako [Ív].. taká skratka, newem proste, keď som chcela skrátiť meno "Evellin" tak mi prišlo toto s takouto vyslovnosťou.. :)

Šťastie




Sledoval ako kapitánka šiestej divízie vznešene kráčala pomedzi stany v tábore. Vždy sa mu páčili jej graciózne pohyby, ktoré väčšinou dostávali do vienka Elfovia. Zdalo sa však, že Evellin de Ishara musí byť vo všetkom výnimkou. Kapitánka Evellin de Ishara opravil sa v duchu.  Áno, to znelo celkom dobre.

S mäkkým úsmevom na perách sa vydal k nej. Pri jeho dlhých nohách mu stačilo sotva pár rýchlych krokov na to, aby sa jej ocitol za pätami. Uvedomil si, že si to nevšimla a tak ju provokačne plesol po boku - vedel o jej skúsenostiach s vojakmi z minulosti.

Reakcia bola okamžitá. Prudko sa otočila a impulzívne jej vyletela ruka zovretá v päst rovno medzi jeho tyrkysové oči. Úder bol príliš silný na to, aby sa udžal na nohách a tak skončil na tvrdej zemi. Tušil, že bude mať pár pekných modrín. No mohol byť v podstate šťastný, lebo nepočul žiadne prasknutie, takže si svoj dokonale rovný nos ešte ponechá nepoškodený. Len tak medzi nami, to bolo niečo, čím sa mohlo vo vojne pochváliť len veľmi málo vojakov.

Jej bystré oči sa do neho zabodli ako dva žiarivé ónyxi. No potom jej obočie v šoku vyletelo nahor a zmizlo pod ofinou elegantne padajúcou do čela. Chvíľu sa ani jeden z nich nehýbal, len na seba pozerali, akoby nemohli uveriť svojim očiam. V tom sa atmosféra medzi nimi zmenila, uvoľnila a oni sa odrazu schuti nahlas rozosmiali ako malé pojašené deti.

Ešte stále jej cukali kútiky, keď mu podávala ruku a dvíhala ho zo zeme.
"A ja som si myslela, že si dospel, Nathan! Nemáš už... počkaj, koľko máš vlastne rokov?" spýtala, keď si uvedomila, že mu jeho vek ani nevie odhadnúť. Pokojne mohol byť starý ako Matuzalem, či naopak byť aj mladší ako ona sama a nespozorovala by to. Teda, pokiaľ by ho nepoznala už tak dlho- čo bol dosť relatívny pojem vzhľadom k rozdielu chápania času Elfmi a Ľuďmi. 

"No, nie je to práve zdvorilé", začal, " ale pre tvoju informáciu mám osemdesiatštyri. Len to prosím ťa nespomínaj často. Už len pri vyslovení toho čísla sa cítim staro." vysvetlil a v očiach mu zažiarili zafírové plamienky, ktoré popierali jeho slová.

Nuž, to na Elfa nebolo tak veľa. Zazrela na Nathana. Ale skutočne by človek pri takom veku očával nejakú tú rozvážnosť, čo teda jemu rozhodne chýbalo. Aspoň v súkromí. Pri velení svojej divízie bol až prekvapujúco zodpovedný. Občas mala pocit, že sa v ňom miešajú dve povahy a potrvá ešte zopár desaťročí, kým sa uráčia spojiť a vytvoria tak jeden celok. No dovtedy bude mať za priateľa Elfa, ktorý sa nespráva ako Elf , bude ako jediná žena viesť vlastnú divíziu a usekávať živým bytostiam končatiny.

Zamračila sa. Dofrasa! Išlo v jej živote vôbec niečo normálne? Niekedy fakt pochybovala o vlastnom "zdravom" rozume.

"Iste. V tvojom veku si už zrelý do hrobu. Nepomýšľaš o odchode na vojenský dôchodok?", poznamela ironicky.

Úškrn sa na jeho tvári zmenil na prísny výraz. "Možno sa do hrobu dostanem skôr než si o ten dôchodok stihnem podať žiadosť." Ak by to počul niekto iný, pomyslel by si, že to u neho svojou poznámkou prepískla, no ona vedela, že toto bol len pokus o akýsi čierny humor. Vojaci ho využívalo dosť často. Potrebovali niečo čím by aspoň trochu otupili Damoklov meč vysiaci nad ich hlavami.

"Nuž pri všetkej tej armádnej byrokracii by som sa tomu nečudovala, ani keby si zomrel prirodzenou smrťou." vyhlásila a obaja sa ticho zachichotali.

"Priznávam. Ale môj pominuteľný život nie je to, o čo som sa s tebou chcel podeliť." vyhlásil a zastal za jedným z veliteľských stanov. Poobzeral sa, no nikto nebol v dohľade a tak z hlbokého vrecka plášťa vytiahol fľaštičku s červeným vínom.
"Trochu tekutej odvahy, madam?" šibalský tón z tej otázky jej ešte chvíľu rezonoval v ušiach.

"Vieš, čo mi spraví plukovník, keď si prídem prevziať velenie takto "dobre naladená"? spýtala sa naoko prísne.
Len prevrátil oči. "No jasné už ťa vidím ako z tohoto spievaš opilecké pesničky."

Nevydržala ten skeptický pohľad a rýchlo do seba kopla za dva hlty krvavej tekutiny. Uznala, že to zaberalo. Zvláštne teplo sa jej rozlialo končatinami a celá sa trošku uvoľnila. Žmurkla na neho a vydala sa v ústrety svojím povinnostiam, keď začula ako ticho zašeptal:
"Veľa šťastia, Eve..."

Prudko sa nadýchla a zmrzla na mieste. Bolo to už tak dávno, čo ju niekto tak oslovil....
Tak veľmi dávno.

cry


...............................................................................................................................................

"Eve! Eve, kde si ?!"

Krik ženy sa ozýval Zeleným údolím. Už bol čas večere, ale jej malé šťastie nebolo nikde v dohľade. Začinala mať trošku strach, no pripomenula si, že jej dcéra dávno nie je malým dieťaťom a vie sa o seba i o iných dobre postarať.  Niekedy na to zabúdala, čo jej Evellin vždy oplatila škaredým zagánením.

Sledovala ako pokojne padala tma na vŕšky okolo. Často bola rada, že si s manželom postavili dom práve tu. Na perách sa jej usadil úsmev. Po pár mesiacoch na to priviedla na svet zmysel ich existencie. A on nebol vôbec sklamaný z toho, že je to dievčatko. Naopak, Eve sa stala zázrakom v ich životoch. Držiac ten malý uzlíček v rukách si predstavovala ako sa o ňu budú starať, chrániť ju, urobia z nej svoju sladkú princeznú.

Skutočnosť však bola diametrálne odlišná. Ich jediná dcéra bola ako živé striebro. Vrodená zvedavosť sa prejavila veľmi skoro. Zaujímalo ju úplne všetko, otázky nemali konca - kraja.   A hlavne nechápala, prečo nemôže robiť veci, ktorými sa zaoberali chlapci, ale musí sedieť doma a pomáhať mame s domácimi prácami, keď ich všetky poľahky zvládala aj sama.

Preto ju raz otec zobral na ryby k neďalekej rieke. Predpokladal, že po hodinách státia v studenej a špinavej vode ju to prejde. Ako sa len mýlil! Trvalo len pár minút, kým jej čosi zaťahalo za háčik a na jeho šok vytiahla rybu, z ktorej sa v ten deň všetci najedli. 


Po pár takýchto výletoch ju začal učiť  veci, ktoré plánoval robiť so svojím synom. A tak Evellin cez deň chytala ryby, pomáhala nosiť drevo na zimu, opravovať dom, či len šla zaniesť jedlo mužom do železnej bane na opačnom konci údolia. Večer ju zas mama priúčala variť, šiť a keď bola staršia tak aj čítať a písať.

Po tom, čo jej otec pred nejakým časom zomrel, už Eve robila tieto "mužské" veci sama.
Bolo to neobyčajné dieťa, čo spolu vychovali a ona naň bola patrične hrdá, nehovoriac o tom, že jej tak pomáhala zvládať žiť ďalej.


Sama Evellin si myslela, že so všetkými týmito vedomosťami môže v živote robiť všetko, čo len bude chcieť. A mala pravdu. Kráľ nedávno vydal zákony umožňujúce ženám vykonávať akúkoľvek mužskú prácu. Vedela, že veľa žien to nevyužije, ale jej dcéra bude niekým, kto rozbije hlúpe spoločenské konvecie. 


Usmievala sa, keď zbadala štíle dievča s dlhými čiernymi vlasmi ako sa ponáhľa domov a v rukách nesie košík s úlovkom. Hneď bola pokojnejšia, keď videla že je doma a v poriadku. Roztvorila svoju náruč a ovinula ruky okolo svojho dieťaťa. Pevne ju držala akoby ju chcela chrániť pred celým svetom, aj keď vedela, že Evellin bola dosť silná, aby sa mu vzoprela aj sama.

A vtedy to zbadala.

Hrôza prešla jej telom ako chladný závan vetra počas najkrutejšej zimy. Srdce začalo biť ako o preteky a v jej mysli sa dokázala sformovať jediná myšlienka. Musí ochrániť svoje dieťa. Svoju dcéru, svoje šťastie, Evellin.

Pustila ju, z ruky jej vytrhla košík, zdrapila jedno útle zápästie a rozbehla sa. Počula prekvapený krik dievčaťa, ale nezastavila sa. Nemohla. Utekala z celých síl a možno by sa aj čudovala, že po tak dlhom dni má ešte toľko energie. Áno, čudovala by sa, keby jej za patämi nepochodovalo niekoľko nepriateľských divízií a ona sa zúfalo nepokúšala zachrániť to jediné, na čom jej v živote naozaj záležalo.

Spolu dobehli k neďakej stodole. Takmer vyrazila dvere a strčila dnu Eve. Vbehla dnu, ešte raz sa obzrúc, ako boli ďaleko. Možno ich vôbec nezbadali. Dúfala. Prosila. Modlila sa o to.

No niekoľko vojakov sa aj napriek jej "zaklínaniu" vybralo priamo k starej stodole. Mierili k nim a určite sa ich nechceli len milo opýtať na cestu. Nadýchla sa a urobila to, čo musela.


....................................................................................................................................................

Zavrela oči a vôľou vytisla z mysle spomienky na koniec svojho detstva. Nechcela na to myslieť. Nechcela už jatriť staré rany, ktoré sa však nikdy úplne nezacelia.
Na tie, čo len čakajú na to, aby mohli opäť krvácať. Ale to im ona nedovolí. 

Nadýchla sa a prinútila sa s úsmevom poza plece povedať : "Vďaka, Nathan." , a už sa hnala preč, dúfajúc, že adrelín z nadchádzajúceho stretnutia ju unesie do zabudnutia. Život bez spomienok bol v jej prípade životom takmer bez bolesti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aiko Aiko | Web | 22. dubna 2010 v 19:37 | Reagovat

84? Tak to ešte len mladý šuhaj!!! :-D  :-D Inak veľmi pekné. Som zvedavá čo sa bude diať ďalej. :-)

2 Nikusha Nikusha | Web | 22. dubna 2010 v 20:52 | Reagovat

inak...toho Nathaniela začínam mať rada:D

3 Diane Chocola Diane Chocola | 22. dubna 2010 v 23:11 | Reagovat

:-D  :-D  tak to bol zamer.. on je prototyp kladnej postavy.. mehehe..  a aiko.. mlady suhaj to teda je - fyzicky aj dusevne.. :-D  :-D  :-D  ty teda vzdy das take slovo ktore ked poviem mojej babke tak sa na mna pozrie ze ake anarchizmi to pouzivas moja??? :-D  :-D  :-D ale nevadiiiii.. a musim povedat ze aj mne samej sa nathaniel zacal velmi pacit... povodne mal byt len okrajova postava ale nejak nabral vacsi rozmer.. xixi

4 Aiko Aiko | 23. dubna 2010 v 18:11 | Reagovat

[3]: :-D  :-D  :-D  :-D To neviem prečo ma napadlo práve také slovo :) Tak ale čo už Tak starkú pozdrav a povedz jej že v móde je všetko staré :-D  :-D  :-D

5 Diane Chocola Diane Chocola | Web | 23. dubna 2010 v 20:39 | Reagovat

noo asi to nepochopi  a pojde si kupit dalsie ruzove rifle- to ni je vtip... O_O  O_O  O_O

6 Nikusha Nikusha | Web | 25. dubna 2010 v 20:14 | Reagovat

nejde mi to:(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama