Silentium - Prologue

3. dubna 2010 v 19:52 | Diane Chocola |  Una nima, una poena, un spes.
Tak sa mi to podarilo dopísať ešte dnes. Dávam to sem asi minútu po tom, čo mi to poslala moja beta-readerka Nikusha, za čo jej týmto veľmi ďakujem... Je to taký dlhší prológ nakoniec a dnes večer začnem písať prvú kapču. Mám aj celkom premyslené, čo tam bude... Tak už žiadne výkecy, máte to v celom článku (poprosím aspoň nejaké komenty, nech vidím, či je o to záujem):

Ticho



Bola jasná hviezdnatá noc, ktorú možno zažiť len na skutočne panenských miestach ako toto. Nič nenarušovalo ten pokoj, ani to nemé ševelenie vetra, čo sa pohrával s pieskom a vyrábal tak duny naokolo. Bolo to vlastne aj smutné, že si tú tichú nádheru skoro nikto nevšimol, hoci tu bolo tak veľa možných divákov. Skutočným pozorovateľom bol len kosákovitý mesiac na nočnej oblohe a ešte ktosi. Mladá žena sediaca na teraz už studenom piesku. Vietor jej rozvieval čierne vlasy, akoby sa tešil, že sa má s kým hrať, no ona sa len jemne usmievala nad tou pochabosťou a užívala si pokoj naokolo, pretože vedela, že môže byť kedykoľvek surovo prerušený...


Bola to jedna z mála chvíľ, ktoré si vo svojom živote skutočne užívala. Len zriedka mala možnosť tak nečinne sedieť a na nič nemyslieť. Na najprv láskavú, potom hrôzostrašnú a napokon ponižujúcu a namáhavú minulosť, ani na zložitú prítomnosť, či na neistú budúcnosť. Práve teraz si jej zmysly uvedomovali iba vietor, piesok a hviezdy, no myseľ nevnímala nič, nechala sa iba unášať na vlnách toho pominuteľného pokoja, nemysliac na žiadne starosti, čo môžu a aj určite prídu.


Z tejto chvíľky, ktorá mala ostať ničím nerušená ju vyrušil akýsi zvuk. Mihalnice sa jej zachveli a viečka sa ihneď roztvorili odhaliac veľké čierne oči. Jemne otočila hlavu za tým zvukom akoby si nebola istá či sa jej len neprisnil. Všade ticho. Asi po štyroch úderoch jej srdca sa ozval ten zvuk znova. Nič viac len jemné prasknutie a sotva počuteľný ston stačili na to, aby prudko, ale ticho ako duch vyskočila na nohy a rukou okamžite chytila rukoväť meča prichyteného na boku.

Opatrne ako šelma prikrádajúca sa za svojou korisťou prešla k najbližšiemu stanu. Opäť ten zvuk nasledovaný posledným stonom ľudskej bytosti. Vykukla spoza rohu a videla votrelca ukladať vojaka, čo mal službu, na zem so zlomenými väzmi.Ten zvuk by spoznala aj zo spánku. Rýchla a tichá smrť. Muž zrejme ani nepozoroval nebezpečenstvo. Nepredpokladal, že by tento deň mohol byť jeho posledným. A teraz ležal v piesku, prázdne oči upreté do hviezdnatého neba akoby v nemej otázke prečo práve on musel zomrieť.


Vrátila sa späť, chrbtom sa znova oprela o bok stanu. Už dávno sa naučila, že smrť vždy prichádza neohlásená. Život muža si už niekto vzal, jeho duša bola beznádejne preč. Súcit si môže nechať na neskôr. Pomaly ukladala jednu nohu pred druhú, nevydávala takmer žiaden zvuk. Opatrne prešla k stanu kapitána šiestej divízie. Bez akéhokoľvek ohlásenia vstúpila dnu a prekvapila svojho priameho nadriadeného pri neskorej večeri. Vysoký Elf v uniforme Kráľovstva k nej zdvihol zrak. Svetlé obočie sa prekvapene zdvihlo nad tyrkysovými očami. Bledé pery sa otvorili v otázke, no nevyšiel z nich žiaden zvuk. Sledoval ako si priložila dlhý štíhly ukazovák na pery.



Podišla bližšie a prehovorila tak ticho, že príslušník rasy s menej vyvinutým sluchom by jej zrejme rozumel len veľmi ťažko.

"Pane, hlásim votrelca."

"Nejaké zviera alebo ...?", spýtal sa rovnako pošepky, no nestihol ani dokončiť otázku a už na ňu dostal odpoveď.

"Nepriateľ, pane. Už stihol zabiť pár mužov z nočnej hliadky." vysvetlila a čakala na pokyny.

Pozrel na ňu tým pohľadom akoby jej v očiach hľadal dušu, či možno pravdu. Tomu však neverila, sám dobre vedel, že mu nemala prečo klamať.

"Zobuďte mužov, nech potichu opustia stany a aj so zbraňami prejdú do jedálne, tam sa vojdú všetci. Pôjdu po malých skupinkách. Nech chce naša návšteva čokoľvek, nepotrebujeme aby si všimla, že o nej vieme.", povedal napokon a sám schytil vectru*, odhrnul záves stanu a vykĺzol von, upozorniť aj ostatných kapitánov na prítomnosť hrozby v tábore.


Počkala ešte chvíľočku a vydala sa splniť rozkazy. Dalo jej dosť práce aby ju brali vážne, ale na to si už zvykla a do desiatich minút boli príslušníci všetkých štyroch divízií zhromaždení
vo veľkom stane s jedálenským stolom a každý mal so sebou zbraň. Nevedeli koľko nepriateľov v tábore je, ale boli pripravení na najhoršie, tak ako vždy. Po chvíli prišli kapitáni a bolo treba premyslieť taktiku. Napokon boli vybraní štyria dobrovoľníci, ktorých úlohou bolo zistiť počet nevítaných hostí, prípadne ich zneškodniť alebo zajať, ak by na to nepotrebovali posily. Prihlásila sa ako prvá a kapitán Relles rozhodol, že bude viesť skupinku.


Ona a ďalší traja muži vyšli zo stanu, keď citlivým sluchom znova rozoznala akési kroky. Nech to bol ktokoľvek, nedokázal byť tak potichu aby ho nezačula. Pousmiala sa, pokynula rukou ostatným a pomaly prešli až k najzápadnejšiemu koncu tábora. Tam uvideli nepriateľskú skupinu ôsmych mužov rôznych rás. Zbadala dvoch Elfov, štyroch Helldenov, ktorých identifikovala vďaka karmínovokrvavej pokožke, a ostatnými si nebola istá, ale pravdepodobne to boli Ľudia.


Snažili sa byť, čo najnenápadnejší a hoci ich nemohla na diaľku asi tridsiatich metrov počuť, videla, že sa o niečom dohadujú. Zrakom rýchlo prešla po ich odeve. Boli plne ozbrojení, odetí v ťažkom brnení a mohla sa iba čudovať, ako sa v tom mohli pohybovať tak nehlučne, že ich sotva započula. Prebehol jej po chrbte mráz. Toto nebola prieskumná jednotka, akých sa potulovali v tomto okolí desiatky. Boli to muži, ktorí mali zistiť čo najviac informácií o tábore. Sama bola neraz členkou takej skupiny. Vždy pred útokom vyslalo vedenie zopár vojakov k nepriateľom pre potrebné informácie.


Opäť ju striaslo. Takže útok. Otočila sa k svojim spojencov práve včas, aby jednému z mužov vytrhla z rúk napnutý luk so šípom. Luk síce skončil u nej, ale šíp dopadol na zem a kovové ostrie vydalo cinkavý zvuk. Poplašene sa obzrela, no zdalo sa, že ich hostia si to nevšimli a chystali sa na odchod.


Pozerala za nimi a ignorovala protesty svojich dočasných podriadených. Keď ju už tie ich kecy prestali baviť, otočila sa k nim a obdarila ich takým zdrvujúcim pohľadom, že radšej zavreli ústa a ticho kráčali za ňou ako poslušné štence.


Potom čo sa vrátili, informovala kapitánov o chystajúcom sa útoku. Zapôsobilo na nich, že sa riadila rozumom a nechala ich ísť s domnením, že o tej zdvorilostnej návšteve nikto nevedel, narozdiel od toho, aby ich hneď z diaľky postrieľala. Získali tým určitú výhodu. Pripravili svojich nepriateľov o moment prekvapenia bez toho, aby o tom čo i len tušili. Kapitán jej divízie na ňu dokonca povzbudivo žmurkol, čo jej prišlo na Elfa dosť familiárne, ale potešilo ju to.




Netušili síce, koľko bude útočníkov, no vedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou prídu na úsvite. Budú sa spoliehať na to, že budú ešte všetci spať a vyvolajú chaos a paniku. No do
svitania bolo ešte ďaleko a tak mali čas na prípravy. Zbalili stany a rozdelili sa. Štvrtá a piata divízia budú pomiešané v strede, šiesta a siedma sa postavia bokom a vytvoria tak z oboch strán akési krídla. Pokiaľ by nepriatelia neboli početnejší než oni sami, mohli by ich tak veľmi ľahko uzavrieť do kruhu. Naopak ak by ich bolo viac, budú dostatočne blízko seba, aby si mohli prísť na pomoc, ale zároveň aj dosť ďaleko, aby sami neskončili obklopení protivníkmi.


Keď prvé lúče ožiarili horizont, zo západu videli prichádzať ich jednotky. Sily sa zdali byť vyrovnané, počtom ani jeden veľmi neprevyšoval druhý tábor. Stála na pravo, hneď za kapitánom Rellesom a tak mala dobrý výhľad na ich výrazy, keď si uvedomili, že sú očakávaní. Takmer sa rozosmiala pri pohľade na po zuby ozbrojených Helldenov s ústami pootvorenými prekvapením.

Neurobila to však. Vedela totiž, že na situácii nie je nič smiešne. Dnes možno zomrie ako ten muž v noci, možno tak rýchlo, že si to ani neuvedomí, alebo sa možno bude trápiť v bolestiach a ležať v kaluži vlastnej krvi so zbraňou zapichnutou v tele. Nie, to skutočne nebola príjemná predstava. Ale tento život si sama vybrala a vedela aj, že ju akýmsi perverzným spôsobom napĺňa. Cítila zadosťučinenie, keď videla tých bastardov ležať mŕtvych na zemi. Vždy po boji si predstavovala, že dnes možno zabila niektoré z monštier, čo jej tak ublížili.


Takto pekne nastúpení na seba len pár minút hľadeli, kým sa od mužov na jednej aj druhej strane nezačali ozývať bojové pokriky. Bola to zmes rôznych jazykov, ale to nehralo úlohu. Všetci vedeli, čo po sebe navzájom kričia. Väčšinou pár nevyberaných nadávok, či len neartikulované zvuky, ktorými sa snažili vzájomne hecovať.


Musela uznať, že to zaberalo. Aj v nej sa po chvíli rozhorel plameň hnevu a priam cítila, ako sa jej žilami hrnie adrenalín. V tom okamihu sa ozval kapitán siedmej divízie:

"Za kráľovstvo!", a už len vnímala, ako všetci bežia. Videla, že aj oni sa rozbehli a čakala na ten nevyhnutný stret, keď jej meč dnes po prvýkrát prejde mäsom živej bytosti, z rany vystrekne krv a ona zacíti jej kovovú chuť v nose a ústach.


Všetko stíchlo, nepočula nič. Vlastný dych jej znel v hlave ako čudný šum, nehodný povšimnutia. Scénu pred sebou videla zvláštne spomalene a predsa sa už nedala zastaviť. A ona ju vlastne ani nechcela zastaviť. Naopak, túžila spôsobiť toľko bolesti, koľko len vládala, pripadala si ako upír bažiaci po krvi. A vedela presne,čo sa stane niekomu, kto hľadá krv....

Nájde ju.


*vectra - druh bodnej zbrane, neskôr bude pridaný obrázok... :)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nikusha Nikusha | Web | 3. dubna 2010 v 19:58 | Reagovat

len píš ďalej:D..som zvedavá na ďalšiu kapitolu...a btw..teším sa na sexoška...dúfam, že sa zjaví skoro:D

2 Diane Chocola Diane Chocola | Web | 3. dubna 2010 v 20:01 | Reagovat

:-D  :-D  :-D  of course, len pre teba.. inak dam tam aj potom podakovanie za banery od teba.. :-D  :-D  :-D .. v dalsej by uz aj mohla byt ona.. zatial som nedala meno ani nic podobne.. a mozno aj sexosko uz bude.. :-D  :-D .. premyslim si..

3 Nikusha Nikusha | Web | 3. dubna 2010 v 20:08 | Reagovat

tak v tej bitke by mohol byt ne??:D:D:...inak ja pisem teraz s Damonom...a som tam ani neviem akym zazrakom zakomponovala emakov:::D">D:D::D

4 Nikusha Nikusha | Web | 6. dubna 2010 v 10:54 | Reagovat

počuj...možem ti dnes poslať 1.kapitolu???

5 Diane Chocola Diane Chocola | 6. dubna 2010 v 11:06 | Reagovat

mozes.. ale ber tak ze dnes sas chystam aj ucit.. takze to zrejme bude az vecer.. :-D

6 Aiko Aiko | E-mail | Web | 7. dubna 2010 v 18:17 | Reagovat

Ja o to záujem mám, takže moja odpoveď znie: Pokračuj v písaní. Vyzerá to veľmi zaujímavo. Takže rýchlo pokračovanie :) Len by som ti odporučila trochu upraviť to formátovanie. Nejak divne ti hádže niektoré veci. :)

Tak a na koľko som teraz prečítala všetko čo na blogu zatiaľ máš, som sa rozhodla, že to zhrniem. :) Píšeš veľmi pekne a som rada, že som tvoj blog objavila. S komentármi si veľkú hlavu nerob. Ľudia prídu, prečítajú a odídu. No na to si treba zvyknúť. Niektorí proste nedokážu oceniť námahu, ktorú si vyložila, na to aby si niečo dobré napísala. Nie sú schopný napísať jeden stupidný komentár!!! No trošku som sa rozohnila :) Takže len pekne pokračuj v písaní a keď sa ľudia uvedomia, tak zanechajú aj nejaký ten komentár. :) To je odo mňa všetko. Teším sa na ďalšie diela :)

S radosťou ti oznamujem, že si práve získala jedného poctivého pravidelného čitateľa :) Okamžite si ťa idem pridať do obľúbených stránok :)

P.S.: Krásny design ;-)

7 Nikusha Nikusha | Web | 7. dubna 2010 v 18:43 | Reagovat

[6]: uplne s tebou suhlasim...neznašam, keď ludia nepišu komenty...minule ma našvalo, že jednu moju kapitolu si za deň prečítalo cca 80 ľudí, ale len 10 zanechalo komentáre....debilkovia:D..ja keď už dačo čítam, tha aspoň skomentujem:D

8 Diane Chocola Diane Chocola | 7. dubna 2010 v 20:35 | Reagovat

:-D  :-D  :-D holky nejak ste sa rozbehli co???? :-D  :-D  :-D  :-D Aiko, dakujem pekne... ja sice patrim k ludom co mozno nedaju koment ale to len ked nestiham a vzdy sa to snazim napravit ked mam cas aby autor vedel, co zlepsit, pripadne ci je zaujem o poviedku... lebo ako nika napisala ked si x ludi nieco precita a neokomentuje to mne to pride ze clanok nezaujal alebo sa nepacil.. takze este raz dakujem.. tesim sa na dalsie komenty a pripomienky, ak nejake mas.. ;-)  ;-)  ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama