Ok, opäť niečo od Preverta. Mám ho veeeľmi rada. Vidno to?? :D Nuž, táto báseň od neho je dosť pesimistická, ale zároveň aj úžasná. Máloktorý básnik vie tak vytihnúť podstatu veci a zároveň dosiahnuť, aby ľuďom behali po chrbte zimomriavky. Takže, prajem príjemný kultúrny zážitok, alebo užite si moju najobľúbenejšiu báseň od Preverta... :)
Zúfalstvo sedí na lavičke
Jacques Prèvert
Na lavičke v parku
Sedáva muž a volá na vás keď úprechádzate povedľa
Má cviker sivý oblek prastarý
Sedí a fajčí krátke cigary
A volá na vás keď prechádzate povedľa
Alebo proste vám len zakýva
Netreba naňho pozerať
A netreba ho počúvať
Treba len akoby nič prechádzať
Tváriť sa že ho nevidíte
Tváriť sa že si jeho slová nevšímate
Tváriť sa že sa ponáhľate
Keď naňho pozeráte
A keď ho počúvate
Zakýva na vás a nič už a nikto
Vám nezabráni aby ste si k nemu neprisadli
Potom sa na vás zahľadí a usmeje
A trpíte tým preukrutne
A muž sa stále usmieva
Aj vy sa usmievate
Tak ako on a je to smutné
Čím viac sa usmievate tým viac trpíte
Preukrutne
Čím viacej trpíte tým viac sa usmievate
Nezadržateľne
A tak tam sedíte
Akoby prikovaní
S úsmevom na lavičke
Deti sa pri vás hrajú
Chodci sa prechádzajú
Pokojne
A vtáci preletujú
Z jedného stromu
Na druhý
A vy len sedíte
Tam v parku na lavici
A viete dobre viete
Že nikdy nebudete sa už hrať
Ako tí nezbedníci
Viete že vy už nikdy nebudete tade prechádzať
Pokojne
Ako tí výletníci
Že nikdy nepreletíte
Z jedného stromu na druhý
Ako tí vtáci.
